Rozhovor s Jakubom Abrahámom aj o Činohernom klube!

06.01.2014 00:45

             Jakub Abrahám:

Život bez opony si neviem predstaviť...


(Autor:Sofia.red.)

*Je mladý, ambiciózny a sľubnú hereckú kariéru má ešte pred sebou. No veľa vecí aj za sebou. Šarmantné a nonšalantné vystupovanie na verejnosti mu bolo azda dané už s materským mliekom. Každý mesiac odhaľuje vo svojej divadelnej talk show „Bez opony“ životy známych hereckých osobností a nahliada im tak za ich pomyselnú „oponu“. Tentokrát to bude on, ktorý bude v úlohe spovedaného. Za oponu sme nahliadli mladému hercovi Jakubovi Abrahámovi.

 

                                                                             Foto: Veronika Zahradníková (c)2013
 

Jakub, nedá mi na úvod neopýtať sa vás klasickú rozhovorovú otázku: Kde ste sa vy a herectvo stretli?

No... Netrúfam si v mojom veku a s mojimi začiatočníckymi skúsenosťami tvrdiť, že sme sa už spolu úplne streli. Môžem tvrdiť, že sa radi navštevujeme a myslím, že nám tie spoločné návštevy robia zatiaľ dobre.


Pekne povedané, ale každý príbeh má predsa svoj začiatok...

Áno to je pravda... Ak mám pravdu povedať naozaj neviem, kde sa to celé začalo. Možno už ako decko som radšej táral do mikrofónu, ako naháňal loptu po ihrisku. Samozrejme, chodieval som na rôzne tie recitačné záležitosti a podobne. Myslím, že v tom veku azda o každom podobnom dieťati rodičia povedia: „To je taký šašo, mal by ísť za herca“. No mne to šašovstvo ostalo dodnes, aj napriek faktu, že budem mať čoskoro dvadsaťjeden rokov.


Takže dráha triedneho zabávača sa mohla začať, čo potom?

(smiech) Áno, dodnes som rád, keď môžem ľudí rozosmiať. Myslím si, že v dnešnej dobe to je veľmi dôležité. Na základnú školu som však chodil iba štyri roky, potom som nastúpil na konzervatórium.


Herecké?

Tanečné! Aj ja sa dnes pýtam, čo som tam vôbec robil. Nejak som sa tam pretancoval. Päť rokov som tam zotrval a potom som sa dobrovoľne pobral skúsiť šťastie inde.


Prečo?

Po čase, vlastne už od začiatku som mal potrebu vyjadrovať sa slovom, nie pohybom. Som veľmi rád, čomu som sa tam naučil a som za to vďačný, ale život v obtiahnutom baletnom trikote by nebol nič pre mňa. Dnes keď sa pozerám na svojich bývalých spolužiakov som hrdý, že som tam patril istý úsek aj ja. Je medzi nimi veľa úspešných baletných,ľudových, ale i moderných tanečníkov na popredných domácich i svetových scénach.


Nie je vám to dnes ľúto? Mohli ste preraziť vo svete...

Nie je. Nedokážem robiť niečo, čo neviem robiť naplno a s chuťou.


Prejdime teda k herectvu. Momentálne študujete na Cirkevnom konzervatóriu v Bratislave.

Áno, študujem tu už šiesty rok. Robím si takzvanú „nadstavbu“, pedagogické minimum. Myslím, že budú so mnou súhlasiť aj moji spolužiaci keď poviem, že sme skvelý kolektív a za seba hovorím, že sa do školy teším hlavne kvôli nim a samozrejme aj kvôli mojim pedagógom.


Spomínali ste svojich pedagógov, ktorí sú to?

Už šiesty rok ma herectvo učí vynikajúca Hanka Gajdošová-Letková, s ktorou si úžasne rozumieme. Ďalej to boli pani Eva Rysová, či Ľudmila Swanová. S oboma dámami mám, dovolím si tvrdiť, že viac ako iba obyčajný študentský vzťah. Na škole som ešte stihol aj hereckú legendu Ivana Letka, ktorý ma síce priamo neučil, ale mal som možnosť nahliadať ako pracuje a istým spôsobom som bol aj ja nejako vtiahnutý do jeho hodín. Je pre mňa ozajstným hereckým velikánom a mám pred ním veľký rešpekt.


To sú všetko mená aj vašich hostí v talk show Bez opony...

Presne tak. Povedal som si: „Prečo nie“?. Sú to moji najbližší na škole, naviac všetko zaujímavé a významné osobnosti, ktoré v hereckom svete niečo dokázali. Každá talk show s nimi mala svoj ohlas, a myslím, že veľmi uznanlivý. Pán Letko s dcérou Hankou sú dokonca krstnými rodičmi nášho Činoherného klubu.


Načrtli ste sami Činoherný klub, vysvetlite možno bližšie o čo vlastne ide...?

V podstate ide o združenie mladých umelcov a priaznivcov divadelného umenia. Zameriavame sa na produkovanie divadelných hier – ako už z názvu vyplýva činoherného charakteru. Zatiaľ, za dva roky činnosti máme za sebou tri komické tituly. V Prahe už dlhé roky existuje úspešné legendárne divadlo Činoherní klub, ktoré vychovalo množstvo zvučných hereckých osobností. U nás na Slovensku nič také nie je a ja verím, že to budeme práve my, ktorí si z neho urobia slovenskú obdobu tej známej českej...


Kto všetko patrí spolu s vami do Činoherného klubu?

Patria sem predovšetkým moje drahé kolegyne Zuzky. Zuzka Hrdličková je manažérka divadla a Zuzka Chudějová ekonómka, ale zároveň výborná herečka. Samozrejme v neposlednom rade sú to naša talentovaná režisérka a umelecká šéfka súboru Katka Želinská a celý herecký súbor na čele s dramaturgom a hercom Tomášom Lamošom. My tvoríme také tepny celého nášho klubu.


Činoherný klub má však aj prívlastok- Devínska Nová Ves...

Áno, pôsobíme najmä pre ľudí z Devínskej a jej okolia. Predsa len je to okrajová mestská časť, tak nemôžme čakať, že k nám budú chodiť ľudia z Vajnor. Ale aj takých sme už mali, čo nás samozrejme veľmi potešilo. Našou základňou a strechou nad hlavou sa stal kultúrny dom Istracentrum, ktorému „velí“ pán Šimkovič, ktorému sme veľmi vďační, že sme vôbec mali kde vzniknúť a začať pôsobiť.


Napriek všetkým premiéram zostáva už dva roky hlavným ťažiskovým projektom Činoherného klubu práve vaša talk show Bez opony, nie je to paradox?

Nemyslím si. Vždy sú projekty, ktoré divadlo ťahajú, predávajú ho a istým spôsobom diváka lákajú aj na tie ďalšie tituly. To, že je to u nás talk show je myslím si iba dobre. Cítim, že určitá hŕstka ľudí si už na nás zvykla a pravidelne nás poctí svojou návštevou.

 

V kresle hosťa sa doteraz vystriedalo, ak sa nemýlim, už viac ako štrnásť osobností. Viete zhodnotiť, ktorá z nich vám najviac utkvela v pamäti a zostáva tam dodnes?

(úsmev)Už som sa bál, že sa ma na to neopýtate... Nemám rád otázky tohto charakteru. Veľmi sa mi na to ťažko odpovedá. Myslím, že na túto otázku budem poznať odpoveď najskôr o takých desať rokov, keď sa s talk show posuniem, dúfam do úplne iných hraníc. Samozrejme, sú hostia o ktorých môžem povedať: „Tak toto bola naozaj bomba“! Ja si však vážim každého jedného hosťa, ktorý prijal moje pozvanie. Verím,že každý z nich sa cítil príjemne a tá hodinka a pól odhaľovania jeho života prebehla úplne spontánne.

 

Okrem vašich pedagógov sa na mieste hosťa objavili aj naozaj populárne osobnosti ako: Maroš Kramár, Ján Gallovič, František Kovár, Gabika Dzuríková, či Eňa Vacvalová... Ako sa vám podarilo ich pozvať?

Podarilo.

   s hercom Marošom Kramárom                                                               Foto: Adam Šimončič (c)2013

 

Rozumiem. Zrejme na to máte nejaké svoje tajné zbrane, ktoré zjavne zaberajú. V každom prípade talk show máte naozaj detailne premyslenú od scény, cez réžiu.

Scénu nám robí talentovaná mladá scénografka Anka Radeva a dekorácie máme zapožičané od jej otca akademického maliara Miroslava Radeva. Myslím, že sa scénou podarilo vystihnúť to, čo som presne chcel. Okrem scény však samozrejme mám pravidelne aj hosťa hudobného. Okrem malých obmien to je moja spolužiačka zo školy, speváčka Juliána Hamranová.


Máte nejakého vysneného hosťa, ktorého by ste radi privítali, vyspovedali...?

Isteže mám. Ale nezapodievam sa tým. Nie je to dobré. Vysnený je pre mňa každý jeden hosť, ktorého som mal a aj mať budem. Som človek, ktorý rád rozpráva, rád počúva a to je v konečnom dôsledku to najdôležitejšie. Príjemne sa zabaviť, porozprávať sa a niečo nové sa dozvedieť. To je pre mňa dobrá talk show. K takej dúfam smerujem a verím, že raz sa na ten vrchol aj dostanem.


Máte príjemnú farbu hlasu, čomu všetkému sa ešte venujete okrem Činoherného klubu?

Ďakujem. Predovšetkým som ešte stále študentom konzervatória. Ale venujem sa aj práci v dabingu, čomu sa veľmi teším, pretože v tejto práci som sa naozaj našiel. Baví ma to, robím to s chuťou a dúfam, že aj dobre. Občas odskočím do rozhlasu na nejakú rozhlasovú hru, fíčer... No v neposlednom rade je to divadlo. V tom Slovenskom národnom účinkujem vo vynikajúcej činohre Madame Bovary ako jeden zo sluhov a ako pána z vysokej spoločnosti v peknom čiernom žakete ma môžete vidieť v opere Barbier zo Sevilly. Uvedomujem si že každý herec nejak musí začať. Ako nedávno povedal Marián Geišberg v jednom rozhovore : „Dennodenne stojíme na križovatkách pred prašnou, striebornou a zlatou cestou. Asi je príjemnejšie chodiť po tých zlatých“. To si myslím aj ja, akurát sa treba vždy správne rozhodnúť. A musíte mať aj trocha šťastia...

 

To je pravda. A čo množstvo tých seriálov? Mali ste aj vy nejakú ponuku zahrať si v nejakom?

Ponuku ako ponuku. Viete, naučil som sa brať jeden fakt. Je množstvo oveľa úspešnejších kolegov, ktorí sa už presadili v televízií, vo filme a sú dobrí. V zásade to neľutujem. Aj keď nebojte sa, koľkokrát si pri telke hovorím:“Bože, toto by som ja zahral oveľa lepšie!“ Ja verím, že môj čas príde kedy má prísť, pretože komparzné postavy v televízií a lá tretí plán v reštaurácií ešte k tomu s novinami pred ksichtom, to už pri všetkej skromnosti nie je pre mňa. Dnes je móda, že kadejaký robotník, hrá v televízií hlavnú postavu a herec sedí doma na zadku, alebo hrá štatistu, v lepšom prípade štek. Divadlo je niečo samo o sebe. Tam sa to nedá oklamať. Preto si život bez tej svojej dávky divadla a teda bez opony neviem predstaviť.

*
________________________________________________________________________
Vizitka

Jakub Abrahám(20) 1.2.1993 Bratislava

Momentálne študent šiesteho ročníka herectva na bratislavskom Cirkevnom konzervatóriu. Popri štúdiu sa venuje najmä práci v dabingu, rozhlase a divadle, kde účinkuje v činohre Madame Bovary a v opere Barbier zo Sevilly oba tituly na javisku SND. Taktiež pôsobí ako lektor hereckých kurzov na súkromnej ZUŠ. Spolu s priateľmi založil v roku 2011 občianske združenie Činoherný klub Devínska Nová Ves, v rámci ktorého produkujú divadelné predstavenia.V rámci neho má aj talk show Bez opony, kde vyspovedal už viacero významných osobností. Má rád kvalitné dobré jedlo,svojich priateľov, rád číta biografie umelcov a obľubuje kvalitnú pánsku módu.

________________________________________________________________________

   Jakub Abrahám je veľký milovník dobrého jedla                                                                          Foto: archív J.A.